Bánovské leto

Bánovské leto

VOLEJBÍČ

volejbíč2017

Voľby do VÚC

Voľby do VÚC

Video - kladenie vencov

Video

Internet cez KTB

Internet cez KTB

Odkaz pre starostu

odkaz pre starostu

Návštevnosť

Návštevnosť:

ON LINE: 2
DNES: 365
TÝŽDEŇ: 3345
CELKOM: 313317

Navigácia

Odoslať stránku e-mailom

Obsah

História obce Bánov

Najstaršia história

Naša obec bola obývaná už v dobách najstarších, lebo leží na starodávnej ceste, ktorá viedla z Moravy cez Šaštín, Bratislavu a Hlohovec do Ostrihomu, križujúc sa tu s Nitrianskou cestou. Preto sa tu usadzovali na dlhší či kratší čas rôzne ľudské plemená: Skytkovia,Jazygovia, Gallovia, Germáni? Avari, Slovania a iní. Dávne osídlenie tohto kraja dokazujú aj staré pamiatky, vykopané na váradskom „Zámečku“, ktoré pochádzajú z doby neolitickej a bronzovej. Z rozprávania starších možno usúdiť, že „staré sídlište“ sa nachádzalo podobne ako v Nitrianskom Hrádku i u nás na „Boncových lúkach“ alebo pred „Topolím na Podkove“. V našej obci bolo odkryté neolitické sídlisko volútovej kultúry želiezovského typu a objavená keramika bukovohorskej kultúry. Vedecky je dokázané, že táto lokalita bola obývaná už takmer 3 000 rokov pred Kristom. Jej význam teda presahuje rámec nášho štátu. V Zoborskej listine sa nachádzajú prvé písomné údaje aj o našej obci. V roku 1113 bolo pôvodné meno našej obce Kescu, jej druhá časť (Malá Kesa) niesla názov Qescu. Vtedy patrili Zoborskému opátstvu. Podľa tohto dokumentu bola Kesa darovaná vojvodovi Bánovi, podľa ktorého dostala pomenovanie Bankeszi – Bánova obec. Obe obce boli obývané ešte v dobe sťahovania národov po V. – VI. Storočí n. l. Dokazuje to aj kostra jazdca doby sťahovania národov a v roku 1897 tu našli niekoľko črepinových popolníc. Obyvateľstvo bolo slovanského pôvodu. K najsvetlejším dejinám starých Slovákov v 9.storočí patrí obdobie panovania kráľa Svätopluka (830 – 894). Po zániku Staroslovanskej ríše v priebehu 10. a 11. storočia sa vyvinul systém kráľovských hradov a išpanátov. Takmer všetka pôda bola v rukách kráľa a lin nepatrná časť patrila feudálom. Časť južneho Slovenska patrila k Ostrihomskému hradu. Na začiatku 12. storočia bola naša obec kráľovským majetkom a žilo v nej 252 obyvateľov. V niektorých listinách sa uvádza názov Ketzew, Anetzew, ale aj pomenovanie Bánkezu, neskôr Bánovská Kesa. Od roku 1274 patrila obec Szegiovcom. V roku 1308 nesie názov Bankezu ecclesiastica (cirkevná obec). Od 15. storočia patrila k Šurianskemu hradu. Roku 1403 sa o Šuranoch hovorí ako o hrade vojvodu Ctibora, patril beckovskému panstvu. V Ctiborovom testamente z roku 1431 sa medzi obcami patriacimi k Šurianskemu hradu spomína aj Bánov. Našu obec spolu s ďaľšími obcami a Šurianskym hradom Ctibor daroval manželke Dorote, po viacerých súdnych sporoch však tieto majetky dostala Ctiborova dcéra Katarína, vydatá za Pavla Bánffyho. Patrila im do roku 1435. Do roku 1444 patrila opäť panovníkovi, do roku 1482 Országhovcom. Štatistika z roku 1498 uvádza, že obec Bánovská Kesa mala 17 domov a Malá Kesa 19 domov. Do roku 1526 ju vlastnili Korlathyovci, do roku 1547 Nyáryovci, od roku 1548 Lošonszyovci, od roku 1569 do roku 1594 Forgáčovci, potom Štefan Illešházi. V roku 1613 dostal Kesu a Šurany do daru kapitán Šurianskeho hradu Tomáš Bosniak. Od grófky Kataríny Illešháziovej. Obec Kiskesi (Malá Kesa) mala vo vlastnístve šurianska fara. Tá ju dala do vlastníctva kapitánovi Bosniakovi za vyslobodenie zo zajatia od Turkov.

 

Tatárske a turecké vpády

Tatári vtrhli na naša územie v rokoch 1241 – 43 a opäť v rokoch 1287 –1288. Tatárska pohroma ťažko doliehala aj na obyvateľstvo našej obce. Ničili a plienili všetko, čo im prišlo do cesty. V 16. storočí žilo naše okolie v hrôzach tureckých vojen. V rokoch 1554, 1596 a 1641 spustošili Turci a Tatári aj Kesu. Zničili kostol a mnohých obyvateľov odvliekli do otroctva, viacerých popravili. V chotári medzi Bánovom a Šuramni, v niekdajšom teritóriu baróna Bosniaka, je mohutný kamenný kríž. Pôvodne bol vraj drevený a bol postavený na mieste, kde bolo zabitých veľa kresťanov v bojoch proti Turkom. Pre Kesu, ktorá ležala medzi dvoma tureckými pevnosťami, plnými tureckých vojakov, to boli hrozné časy. Hoci boli v roku 1685 Turci z nášho kraja vyhnaní, krajina poskytovala smutný obraz. Z pôvodného obyvateľstva sa zachovalo len veľmi málo. Kraj bolo treba znovu zaľudniť. Je pravdepodobné, ze vrchnosť povolávala alebo kupovala poddaných z krajov ľudnatejších zo Západného Slovenska a z Moravy. Na Kesi zanechali najsilnejšiu črtu kolonisti zo Záhoria zo Šaštína a z moravského Slovácka z okolia Uherského Brodu. Dôkazom sú i mnohé podobné priezviská, vyskytujúce sa dodnes v oboch oblastiach, ale i nárečie, ktoré sa ešte vo väčšine bánovských rodín používa dodnes. Keská reč patrí k najzápadnejším nárečiam slovenským alebo nárečiam moravského Slovácka.
 

Obdobie vlády cisárov

Po smutnej kapitole tureckej sa otvorila kapitola nie menej bolestná, obdobie panských povstaní proti cisárovi. Pod maskou boja za národnú a náboženskú slobodu šľachta iba rozširovala svoje majetky, kým ľud bol stále zdieraný. V tomto období patrila naša obec k majetkom Bosniakovcov a v kuruckých listinách je spomínaná ako „Tóthkeszi“- Slovenská Kesa. V roku 1712 poskupoval majetky Bosniakovcov gróf Alexander Károlyi a pod vrchnosťou jeho rodiny bola Kesa až do zrušenia poddanstva v roku 1781. V obci bolo 23 domácností, z toho 10 želiarskych (chudobní poľnohospodárski robotníci). V roku 1831 vypukla na tomto území cholera a v Bánkesi ochorelo 183 ľudí z celkového počtu 1262 obyvateľov, 102 sa vyliečilo a 81 zomrelo. V Kis-Keszi z počtu 201 obyvateľov 100 ochorelo, 61 sa vyliečilo a 39 zomrelo. Prvý keský kostol sa postavil v roku 1782 a samostatná fara sa otvorila v roku 1787. V tomto roku mala Kesa už 109 domov a 941 obyvateľov. V roku 1811 vznikla prvá obecná škola. Mala jednu veľkú tmavú a studenú miestnosť, do ktorej chodilo v roku 1847 80 žiakov, 40 chlapcov a 40 dievčat. Škola niekoľkokrát vyhorela, ale obetavosťou ľudí bola vždy rýchlo opravená.

 

Zrušenie poddanstva

Prišiel rok 1848. Za zrušenie robôt na panskom museli Kesani odstúpiť grófovi Karolyimu desatinu keského chotára. Aby aspoň trochu zlepšili svoju hospodársku situáciu, mnohí sa dali na kupčenie s koňmi, ktoré chodili kupovať do Srbska. V tejto dobe si obec vyrábala predmety dennej potreby sama. Žili ti mnohí cechoví remeselníci, olejári, tesári, tkáči, murári, mnohí pestovali hodvábnik. Remeslá sa dedili z otcov na synov. Domy sa vtedy stavali z nabíjanej hliny. Boli nízke s malými oknami, pokryté šindľom. Niet divu, že v dedine často vznikali požiare. Veľký požiar zaznamenali v roku 1845, keď zhoreli dve tretiny obce a v roku 1857 vyhorela polovica dediny. Pamätníci spomínajú neobvyklú zimu v roku 1876, keď napadlo toľko snehu, že záveje boli zarovno domov. Na jar boli potom také záplavy, že z Kesy na Ohaj chodili len na loďke.V roku 1894 postavili obecný mlyn v Sihoti na rieke Nitre. Koryto rieky upravili tak, že odviedli vodu do nového koryta Nitérky. Mlyn pracoval až do roku 1947 keď vyhorel.

 

Obec začiatkom 20. storočia

V rokoch 1897 –1900 vybudovali cez chotár obce železnicu z Nových Zámkov do Šurian. Pôvodne mala ísť bližšie k obci, ale bohatí gazdovia sa obávali požiarov, ktoré často vznikali z iskier lokomotív. Na železnici našlo prácu veľa Kesanov, čo sa nezmenilo dodnes. Počet školopovonných detí sa stále zvyšoval a tak bola v roku 1905 postavená nová jednoposchodová škola so šiestimi triedami. V roku 1912 bola vybudovaná budova Obecného domu. V roku 1914 vypukla 1. svetová vojna. Na front odišlo veľa mužov z dediny a nikto sa nevracal. Okrem pravej vojny sa ľudia zoznamovali i so slovami- sirota, vdova invalid, mor, týfus, zbeh, revolúcia. . V roku 1914 zaznamenali v obci aj 17 požiarov 1. svetová vojna trvala štyri roky. Na jej konci sa rozpadlo Rakúsko-Uhorsko a vznikla Československá republika. Začlenenie Slovenska do nového štátu nebolo jednoduché. Významný pre ďaľší osud obce bol 19. jún 1919, keď maďarské vojsko prekročilo rieku Nitru z východnej srtany. Československí vojaci museli opustiť našu obec pred presilou nepriateľa a zaujať nové obranné postavenie na západ od dediny a za železnicou. Delostrelecký boj trval 2 dni. Hoci maďarskí vojaci ostreľovali našich z kostolnej veže, 1 200 čsl. Vojakov zatlačilo 4 000 maďarských vojakov a oslobodilo obec. Bánovská Kesa si konečne vvdýchla. Obyvateľstvo sa rýchlo spamätalo z útrap vojny a pomaďarčovania. V obci nastal čulý spoločenský ruch. Bol založený ochotnícky divadelný súbor, dobrovoľný hasičský zbor, pracovala Matica slovenská. V roku 1932 obnovuje činnosť Robotnícka telovýchovná jednota.
 

2. svetová vojna

Hrôzy 2. svetovej vojny pocítili Kesania na Vianoce a na Nový rok 1945, keď museli pod dohľadom nemeckých vojakov kopať v obci zákopy na vybudovanie obrannej línie proti blížiacim sa Rusom. Nemci vtedy zničili všetky keské mosty cez rieku Nitru. Nyilasi, príslušníci fašisticej strany, dali vybubnovať nariadenie nastúpiť do zbrane – pre všetkých mužov. V dedine bolo veľa mužov, ale tí odmietali narukovať do tejto armády a tak sa skrývali. Celá dedina bola rozrytá množstvom bunkrov pre ženy, deti, starcov a množstvom tajných bunkrov pre mužov. Dedina bola oslobodená vojskami Červenej armády 28. marca 1945. Boje pri oslobodzovaní dediny si vyžiadali životy 82 ruských vojakov, 90 Nemcov a 10 civilov, obyvateľov obce. 11. júna 1948 sa zmenil názov obce Bánovská Kesa na Bánov a tak sa volá naša obec dodnes.