S čím Vám môžeme pomôcť?
Obec Bánov z hľadiska ľudového staviteľstva patrí do kultúrno územného celku Podunajsko. Pre obec bola charakteristická hromadná cestná zástavba. Základným stavebným materiálom bola hlina. Najstaršie domy boli stavané z hliny, technikou nabíjania. Táto stavebná technika bola dominantná ešte aj počas 19. storočia. Vystriedali ju vývojovo mladšie techniky výstavby z nepálených (surových) tehál. Po druhej svetovej vojne sa domy stavali hlavne z pálenej tehly. V Bánove bol dostatok stavebného materiálu, ktorým vola žltá hlina. Dokladom toho sú i vzniknuté hliníky. (Pri starej škole – na výstavbu „Uličky“, pri Košťálových, Mazúchových, pri bývalej osade cigánov, pri Rybárových (teraz obchodné centrum), pri vchode do Fíšora, dva hliníky v Malej Kese, na Veľkých Fundušoch.) Celkom bolo 10 hliníkov.
Civilné stavby
Obytný dom stál v prednej časti pozemku, obyčajne kolmo na os cesty alebo s ňou vytváral ostrý uhol. Rozšírenie obytného domu sa riešilo prístavbou v pozdĺžnom smere. Najstaršie priestorové členenie tvoril dvojpriestorový dom (izba-pitvor). Najrozšírenejšie boli trojpriestorové domy (izba-pitvor-komora). Začiatkom 20. storočia bolo zaužívané stavanie domov so štvordielnym priestorovým členením (predná izba-kuchyňa-zadná izba-komora). Stavali sa i dlhé domy, ktoré obývalo viac rodín. Strechy domov bývali valbové, ale už začiatkom 19. storočia to boli strechy sedlové. Krytinou bola slama. Dobre urobená slamená krytina vydržala aj 20 rokov. Neskôr bola táto krytina nahradená dreveným šindľom. Koncom 19. storočia a hlavne v 20. storočí bola krytinou škridla.
Sedlovú strechu z prednej a zadnej časti uzatváral štít. Steny domu boli z vonkajšej a vnútornej strany omietnuté („omazané“) mazaninou, ktorá sa pripravovala tak, že hlina sa zmiešala s vodou, s drobnými plevami a dobre sa rukami vymiesila. Mazalo sa dvakrát. Po vyschnutí sa mazalo hmotou, kde základ tvorila voda, dobre vymiesené hlina s konským trusom a jemným pieskom. Steny domu sa zvonka i znútra líčili vápnom, vnútorné na bielo, vonkajšie farebne. Steny od susedov sa líčili kalom, zarobeným zo žltej hliny a voda. Líčenie bývala práca žien.
Zariadenie jednotlivých miestností bývalo jednoduché, ale účelné. Otvorené ohnisko s najskôr nachádzalo v izbe. Varilo sa pod komínom na ohnisku. Postupným vývojom sa ohnisko posunulo z izby do pitvora a z pitvora sa urobila kuchyňa. Najskôr to bola čierna kuchyňa s otvoreným ohniskom, s čelusťami izbovej pece a otvoreným komínom. Pod komínom sa varilo na ohnisku, nad otvoreným ohňom. Ohnisko bolo postavené pri bočnej stene. Pri varení sa pod hlinené hrnce dávali podstavce „trajfús“. Na jednej strane ohniska sa väčšinou nachádzal zabudovaný kotol, ktorý slúžil na ohrev vody. Keď na jeho vrch položili železnú platňu vznikol malý „šporhelt“. Otvor pece sa nachádzal nad ohniskom. Pece v domoch z 19. storočia boli sedlové, mali teleso v izbe, čeluste v kuchyni pod otvoreným komínom. Najskôr sa zhotovovali z hliny, z nepálenej a pálenej tehly. Od 20. rokov 20. storočia sa vybudoval uzatvorený komín. Objavujú sa murované sporáky, ktoré mali rúry zavedené do komína. Stavali sa tiež v izbe. Neskôr, keď sa pec vysunula z izby, jediným zariadením na vykurovanie bol sporák. Od 40. rokov minulého storočia sa pece presťahovali na dvor, prípadne do letnej kuchyne. Predná izba bola presvetlená jedným a neskôr dvoma oknami, ktoré boli symetricky umiestnené na uličnej fasáde. Boli malé, štvortabličkového členenia, najskôr jednokrídlové, neskôr dvojkrídlové otváracie. Drevené rámy boli obdĺžnikové, prípadne štvorcového tvaru a boli zdobené vyrezávaným oblúčkovým vlysom. Natreté boli hnedou, modrou alebo zelenou farbou. Dvere zhotovovali stolári alebo tesári. Vstupné dvere bývali plné a masívne, dvere na hospodárskych objektoch boli doštené. Domy boli najskôr bez oplotenia, ale už koncom 19. storočia sa ohradzovali plotom. Tie sa zhotovovali z prútom (vypletené ploty), zaužívané boli i doštené zo zvisle pribíjaných dosák. K plotom patrili aj brány. Bývali jednoduché, zhotovené výlučne z dosák. Po II. sv. vojne, ale hlavne v 60. a 70. rokoch minulého storočia to boli ploty a brány železné, ktoré vyrábali zámočníci. V 20. a 30. rokoch minulého storočia sa prerobením odtoku a vymurovaním stĺpov vytvárali gánky. Zasklením tohto priestoru od polovice 20. storočia vznikli verandy. Pod obytným domom, pod zadnou izbou a komorou, nachádzame pivnice.
Zariadenie interiéru domu. Hlavným obytným priestorom bola izba. Pôvodne sa v nej sústredil všetko život. Tu vykonávali jednotliví členovia rodiny jednak pracovnú činnosť, pripravovalo sa jedlo. Slúžila i na spanie. Bolo tu ohnisko i pec, ktorá slúžila na vykurovanie a pečenie. Prenesením ohniska do pitvora (do kuchyne) sa už v izbe nevarilo. Najskôr u bohatších gazdov, neskôr na prelome storočia sa stavali dvojizbové domy: predná izba – parádna a zadná celodenná. Takmer do II. sv. vojny bolo pre izby charakteristické rohové usporiadanie zariadenia. V rohu pri dverách stála pec, pri nej lavička a v protiľahlom kúte stôl, za ním rohové lavice s operadlom, pred stolom stoličky, pri stole vyrezávaná truhlica, skrinka so šuflíkmi „šublótka“, prípadne skriňa, na zadnej stene za sebou dve postele. Pozdĺž izby sa tiahla „mešternica“ – „rošť“ t. j. trám (hrada), preložená rovnobežne s pozdĺžnou osou domu, krížom pod stropné hrady. Na ňu sa vyrývali dôležité údaje: rok výstavby, meno majiteľa, rok opravy, prestavby. Vykladali sa sem kalendáre, modlitebné knihy, drobné denné predmety, ale i tabak a britvy. V medziokennom priestore visel kríž a v kúte nad stolom sväté obrazy. Nad stolom visela petrolejová lampa. Za dverami v nike boli sviečky. Izba mala pôvodne podlahu z dusenej (nabíjanej) zeminy. Zadná izba bola prispôsobená hlavne na spávanie. Zariadenie bolo pomerne jednoduché. Tvorili ho najmä posteľ a truhlice. Spávala tu väčšina rodiny okre mládencov, ktorí spávali v kuchyni. Bývala tu i pec, na ktorej spávali deti. Zariadenie pitvora a kuchyne bolo tiež veľmi jednoduché. Pri vchodových dverách bola drevená lavička na nádoby s vodou. Riad, lyžičníky, kuchynské náradie boli povešané pod komínom a na klincoch na stenách. Stavba nábytku sa zmenila, keď bolo otvorené ohnisko nahradené sporákom. Na uloženie riadu pribudli závesné a stojaté drevené police, pribudol stôl a stoličky. Kuchyňa sa stala obytným priestorom. V interiéry boli na stenách tiež maľované taniere, sošky a nástenné textílie. V 40. rokoch minulého storočia hlavne po II. sv. vojne pribudol kredenc a stôl na umývanie riadu. Podlahu v jednotlivých miestnostiach tvorila ubitá a udusaná hlinená podlaha, vyrovnaná a vymazaná riedkym blatom. Hovorilo sa jej jednoducho „zem“. Začiatkom 20. storočia sa začala do izieb dávať drevená dosková podlaha – dlážka. V ostatných miestnostiach i v hospodárskych objektoch zostala zem.
Hospodárske stavby
Druhy a rozmery hospodárskych stavieb súviseli od sociálnych pomerov rodín. Veľká časť hospodárskych stavieb bola umiestňovaná za obytnými priestormi, pod jednou strechou (komora, maštale, príp. šopa). Šopa bývala stavaná so spustenou pultovou strechou a zväčša bola doštená. Pajta (plevinec) bol ďalej od domu, v humne. Slúžila na úschovu pliev, sena, krmovín a poľnohospodárskych strojov. V zadnej časti dvora bolo hnojisko, chlievy, kuríny a záchod. Chlievy bývali aj oproti maštale. Na úschovu a uskladnenie materiálu sa využíval i podkrovný priestor – povala, na ktorú sa vystupovalo buď rebríkom alebo hlinenými schodmi zo strany dvora. Tu sa uskladňovali rozličné poľnohospodárske náradie, ale i zrno a krmivo. Na dvore sa nachádzali studne na vodu, najčastejšie vahadlové („studňa na váhu a bič“). Vo dvore býval holubník buď samostatne alebo pod strechou. Na podstení boli umiestnené drevené lavice na sedenie. Lavičky na sedenie bývali i pred domom na ulici. Sedávali na nich v nedeľu po litániách ženy, ktoré tu pri oddychu preberali aktuálne dedinské problémy z bežného života.
V obecnej kronike je zaznamenané, že v roku 1938 sa dedina rozrastala smerom na západ od cesty Nové Zámky-Levice. Vznikli celé ulice: Veľké funduše (najbližšie k stanici), Malé funduše, domy okolo hradskej, rad domov od cintorína k hradskej, Ulička za humnami, Ulička na Malej Kese.
Príkladom ľudových roľníckych domov bol i dom na Hviezdoslavovej ulici, ktorý bol postavený v roku 1873. Nápis bol vyrytý na drevenej hrade – „rošte“: „TENTO DOM DAL POSTAVIŤ JURÍK ISTVAN Z BOŽU POMOCU ROKU 1873“. Bol to dlhý dom so 4 bytovými jednotkami (izba-kuchyňa-izba, izba-kuchyňa-izba, izba-kuchyňa-komora-izba). Do jednotlivých bytových jednotiek bol vchod z dvora. Oproti domu na druhej strane pozemku bola váhadlová studňa („stuňňa na váhu a bič“).
Na Hviezdoslavovej ulici č. 14 bol dom postavený v roku 1819. Pôvodne bol dvojpriestorový (izba-kuchyňa), neskôr rozšírený (trojpriestorový: izba-kuchyňa-izba). V prednej izbe i v kuchyni bol rošt. Na ňom vyryli rok výstavby 1819 a opravy 1855. V kuchyni mali otvorený komín, varili „pod komínem na trajfúze“. Otvor pece sa nachádzal v kuchyni pod komínom, teleso pece v izbe. Takto sa varilo do 30 rokov, potom sa začali používať murované „šporhelty“. Tieto domy mali sedlovú strechu, štít – „čelo“ doštené na štíte výzorníky – „kolečká“. Pod domom bola pivnica. Za obytnou časťou pod spoločnou strechou sa nachádzali hospodárske časti: konské a kravské maštale a doštená šopa – „úkol“ a vzadu veľká šopa „z desák“ a studňa na váhu. Domy postavené v rokoch 1908 i neskôr sa začali stavať na pozemkoch, ktoré dal barón svojim zamestnancom. Boli z nabíjanej hliny, trojpriestorové (izba-kuchyňa-izba), komora a maštale (všetko pod spoločnou strechou), potom „úkol“, so spustenou pultovou strechou. Do izieb už ukladali drevenú podlahu, ale v kuchyni ostávala „zem“. Okná boli malé, štvor-tabuľkovo členené, dvojradové. V humne alebo v záhrade na uskladnenie sena slúžila doštená pajta, oproti domu „vozáreň“ a chlievy.
