Kaštieľ

Kaštieľ bol postavený v druhej polovici 19. storočia. Je situovaný na východnom okraji obce, obklopujú ho zvyšky pôvodného parku. Bol jedným z pomerne kvalitných príkladov predstavujúcich špecifickú podobu eklekticizmu (výtvarný sloh) s prevládajúcim uplatnením neobarokových a neorenesančných architektonických a výtvarných prvkov. Jedná sa o objemovo členitý objekt, ktorému dominuje dvojpodlažný architektonický objem hlavnej budovy. K tejto je pričlenený v diagonále na severozápadnom nároží hranol veže, na západe portikus (stĺpová predsieň pred hlavným vchodom do budovy) s terasou a na juhu jednopodlažný objem rizalitu (časť budovy, ktorá v celej výške vyčnieva pred stavebnú čiaru hlavnej budovy). Na východe bol pôvodne pristavený nižší dvojpodlažný objem východného krídla, o ktorého výraze sa dozvedáme iba z fotografií z čias pred nedávnou prestavbou. Objekt mal pravdepodobne nepravidelnú dispozíciu, ktorú komunikačne spájalo dvojramenné schodisko vo východnej časti hlavnej budovy. Kaštieľ má 2 nadzemné podlažia. Architektonický objem kaštieľa je zastrešený novou valbovou strechou, do ktorej vstupuje z východu hranol schodiska s plytkou valbovou strechou. Helmica veže má tvar ostrého pravidelného ihlana, ukončeného kovaným špicom. Nad štvorcovou časťou južného rizalitu je manzardová strecha. Nad polkruhovou časťou má strecha tvar polovice kužeľa. Krytinou je tvarovka z medeného plechu.

História kaštieľa

Vlastníkom kaštieľa bol statkár Richard Baer, ktorý ho kúpil spoločne s ostatným majetkom v roku 1895. Pochádzal z Viedne, jeho manželka barónka bola židovka, ktorá sa dala pokrstiť na kresťanku. Spolu mali tri deti. Vlastnili i majetky v Bánovskej Kese, Dolnom Ohaji a v Nových Zámkoch. V testamente barón rozdelil svoj majetok svojim deťom. Dcéra Valéria dostala kaštieľ, synovia zasa majetky v Dolnom Ohaji, pozemky, pálenicu a škrobáreň. Barón s barónkou žili v kaštieli až do svojej smrti, pochovaní sú vo Viedni. Dcéra Valéria sa vydala za viedenského inžiniera Ervína Maurera a mali jednu dcéru Alžbetu (Dundiku), ktorá tiež vyrastala v kaštieli. Pán Maurer nedokázal udržiavať a zveľaďovať majetok, preto ho dal do prenájmu novozámockému židovi Bineštokovi, ktorému postavil oproti kaštieľu dom, kde žil s rodinou. Organizoval a riadil všetky práce a platil grófskej rodine nájomné. Pri evakuácii židov ho spoločne s rodinou deportovali do koncentračného tábora. Pri kaštieli bolo postavených niekoľko bytov pre zamestnancov. V areáli kaštieľa sa nachádzalo množstvo hospodárskych objektov: sýpka, garáž pre osobné auto, sklad poľnohospodárskych strojov (mláťačka, sejačky). Boli tu panské koče, množstvo dobytka (koní, volov i hydiny). Pri hradskej bola sušiareň na tabak, veľké ovocné sady, zeleninová záhrada, pálenica a hlavne udržiavaný park. Pred vstupom do kaštieľa bola fontána, okolo nej šípové ruže. V kaštieli bola zriadená i zimná záhrada, v parku sa nachádzal i altánok. V priestore medzi kaštieľom a riekou Nitrou bola záhradná pivnica, ktorá slúžila ako chladiarenská miestnosť. Počas II. sv. vojny bol pri plote vybudovaný bunker, kde sa rodina schovávala pred bombardovaním a pred príchodom Rusov. Tiež sa tu schovávalo i mnoho Nemcov. Pred odchodom Nemcov odišla i barónova rodina, podarilo sa im odísť do Maďarska. Barón zomrel v roku 1967, barónka v roku 1979. Pri rozdeľovaní barónových pozemkov boli zamestnancom pridelené pozemky (funduše) na výstavbu domov. Od vojny do roku 1950 kaštieľ patril Slovenskému dobytkárskemu družstvu. V rokoch 1950-1980 boli vlastníkmi Štátne majetky Palárikov. Potom kaštieľ prevzal Miestny národný výbor v Bánove. V roku 1991 ho odkúpila firma IZOSTAV, ktorej majiteľom bol S. Duchoň. Nový majiteľ pristúpil k obnove, no vykonal mnohé zásahy do hmoty kaštieľa, nezlučiteľné s pamiatkovým zámerom obnovy, za čo bol pokutovaný a nakoniec v prácach nepokračoval. Pretože nesplácal úvery, kaštieľ bol v exekúcii a následne získal nového súkromného vlastníka, ktorí tam dodnes žije s rodinou. Nový vlastník začal koncom 20. storočia s obnovou, ktorej zámerom bolo zrekonštruovať objekt na rodinné sídlo. Objekt po prestavbe však stratil viac ako 90% pôvodnej historickej substancie. V dôsledku zateplenia objektu zo strany exteriéru a následne „rekonštrukcie“ štukovej výzdoby s využitím komerčne dostupných prefabrikátov získal umelý, nepôvodný výraz. Stratou proporcie fasád, zatepľujúcim obkladom došlo k strate kvalít pôvodnej architektonickej kompozície. Prestavbou interiéru a nezachovaním pôvodných remeselných detailov došlo takmer k úplnému zničeniu výpovedných pamiatkových hodnôt. Výsledok prestavby reprezentuje skôr remeselné kvality súčasnej stavebnej produkcie ako akékoľvek iné kultúrno-historické hodnoty.