Ľudový odev

Tradičný ľudový odev do 90. rokov 19. storočia

Ľudový odev bol znakom životného štýlu, ale i svetonázoru. Znakom podľa ktorého vedeli ľudia jeden o druhom získať informácie. Väčšinu používaného textilného materiálu na výrobu ľudového odevu tvorilo doma spracované ľanové a konopné plátno. Od konca 18. storočia ho dopĺňali i manufaktúrne vyrobené bavlnené textílie. Tradičný ľudový odev ženský, mužský a detský prešiel hlbokými historickými premenami. Nemožno ich nezaznamenať ani v Bánove.

K vývojovo najstarším súčastiam mužského odevu patrili gate a košeľa. Najstaršími ženskými súčasťami boli spodník, oplecko, sukňa a zástera. Ľudový odev, ktorý sa nosil v 19. storočí, bol pestrý, farebný, prevládali sýte farby. Jednotlivé súčasti boli zdobené vyšívaním. Spodný odev bol vyhotovený zo surovín vlastnej výroby. Z ľanu, no hlavne konope, ktoré bolo spracovanie miestnymi tkáčmi.

Základnou súčasťou ženského odevu bol rubáš a rukávce. Rukávce boli typom košele mali nariasené rukávy, všité do úzkej manžetky, s nízkym golierikom na uväzovanie. Dĺžka bola do pása. Na rukávce sa obliekal pruclík, vpredu na zapínanie. Nosili sa i mentieky a kacabaje. Mentiek bol vrchný ženský i mužský odev. Šili sa z jemného súkna buď modrej, alebo čiernej farby. Zapínali sa na gombíky a na šnurovacie pútka. Slúžili ako ochrana pred zimným počasím. Neskôr ich nahradili kabáty. Kacabaja bol vrchný odev ušitý z čierneho štofu, listeru alebo plátna, s podšívkou. Boli priliehavé, siahali do pásu. Nosili sa najmä na jeseň. Rukávce nahradili neskôr „jupkami“, blúzkami. Sukne nosili dlhé, rancované, vpredu hladké. Najskôr sa obliekala spodná sukňa a na ňu sa dávala vrchná sukňa. Úplne navrch sa dávala ešte zástera, ktorá bývala jednoduchá, bez výšivky, zdobená iba zámikmi. Ženy nosili čepiec, „šlofku“, na ktorý si uviazali ručník. Na nohy si obúvali čižmy.

Základné súčasti mužského odevu tvorili mužské konopné gate a košeľa. Gate boli jednoduchého strihu, voľné, rovné v rozkroku s všitým klinom. Boli i spodným a v lete súčasne vrchným odevom. V páse sa zaväzovali vtiahnutým motúzom. Na spodné gate sa obliekali nohavice, ktoré sa nosili do čižiem, zdobené našitými šnúrkami. Muži si obúvali kožené čižmy (tzv. harmonikové) a krpce. Muži nosili tiež aj spomínané mentieky. Košele nosili konopné, so širokými rukávmi, s nízkym golierom a vpredu s rázporkom. Tradičnou mužskou pokrývkou hlavy bol plytký klobúk so širokou strechou.

Kesania prestali pôvodný kroj nosiť v 90. rokoch 19. storočia. Prevzali sedliacky odev od novozámockých sedliakov. Charakterizuje ho jednoduchosť strihu i materiálu.

Ženský odev od 90. rokov 20. storočia

Ženský odev, ktorý nosili od 90. rokov 20. storočia, tvorili jupka, spodná sukňa a zástera. Šili ho z priemyselných materiálov. Spodný odev tvorila košeľa voľného strihu bez rukávov, na ňu si obliekali spodnú sukňu. Spodné sukne boli v rámci možností zdobené drobným vzorom. Šili ich z pracích materiálov, ako boli šifón, barchet i kartún. Sukne z kartúnu sa nosili hlavne v lete a slúžili ako pracovný odev. Vrchné a spodné sukne boli strihovo totožné, odlišovali sa iba materiálom. Sukne boli skladané, rancované, vpredu voľné. Dĺžka siahala po členky. Zástera sa nosili čierne, z lesklého saténového materiálu, väčšinou bez dekoru. Jupky do dedinského šatníka prenikli z mestského prostredia. Mali dlhé rukávy, na pleciach riasené. Jupky mali malý okrúhly, končitý alebo stojatý golierik a nosili sa zapásané do sukne. V zime si obliekali krátke podšité kabátiky. Od zimy ich chránili vlniaky, barančinové ručníky, ktoré nosili preložené do trojuholníka a prehodené a prekrížené na hrudi. Tiež nosili veľké obdĺžnikové vlnené – štofové ručníky prehodené cez plecia. Na nohy si obúvali kožené čižmy. Neskôr to boli i vysoké topánky na šnurovanie a poltopánky. Ženy v lete vo všedné dni často chodili bosé.

Nosili jednoduchú úpravu vlasov. Vlasy mali sčesané dohora, vzadu zapletené do vrkoča, stočené do „chomolky“ a prepichnuté „hornodlou“. Pokrývkou hlavy bola šatka, ktorá bola doplnkom ženského odevu. Nosili ju uviazanú do uzlíka s vystretými koncami pod hrdlom. Obľúbené boli šatka z brokátu, atlasu, hodvábu a aksamitu. Už v 20. rokoch 20 storočia sa čepce nosili iba ojedinele. Zachovala si ich iba najstaršia generácia žien. Slávnostný i pracovný odev boli strihovo rovnaké a odlišovali sa predovšetkým materiálom. Slávnostný odev nosili v nedeľu a vo sviatok, tiež pri rodinných udalostiach. Bol zhotovený z drahšieho materiálu. Sviatočné šaty sa šetrili, často sa dedili od starej mamy či matky. Až keď boli opotrebované sa používali vo všedné dni. Pri práci vo všedné dni sa nosil odev z materiálov, ktoré sa mohli vyprať. Sviatočné šaty sa prali iba zriedkavo.

Mužský odev začiatkom 20. storočia

Mužský odev začiatkom 20. storočia tiež prešiel zmenami. Objavovali sa prvky prevzaté z odevu novozámockých sedliakov. Sviatočný odev pozostával z bielej košele, ktorá bola ušitá z jemnejších bavlnených materiálov. Mala úzky strih obopínajúci postavu, vpredu na zapínanie, malý stojatý alebo končitý golier. Rukávy dlhé, s manžetou a gombíčkami. Nohavice „rajtky“, sa nosili do čižiem, v neskoršom období nahradili úzke rovné nohavice s opaskom. Na košeľu si obliekali vestu tzv. „lajblík“, ktorá bola vzadu na zapínanie. Kabáty bývali dlhšie s fazónkou, na dvojradové zapínanie s vreckami po bokoch. Zimný odev tvorili trojštvrťové kabáty zhotovované z hrubého vlneného materiálu, napríklad z flaušu.  

V medzivojnovom období si už muži začali kupovať i konfekčné odevy v meste. Základné súčasti oblečenia ostali zachované. Mladšie generácie si začali kupovať topánky, celé i poltopánky. Prikrývkou hlavy ostal klobúk, v zime baranica. Letným pracovným odevom zostávali konopné gate a košeľa, ktoré už v medzivojnovom období nahradili plátenné nohavice a košeľa tmavších farieb. V lete nosili „pantofle“ a baganče. Muži tiež chodili v lete bosí.

Detský a mládežnícky odev

Detský odev bol jednoduchý. Deti do jedného roku nosili dlhé košele, vzadu na zapínanie, na hlave čepček. Rovnako chlapci i dievčatá. Boli zhotovované doma, zvyčajne prešité z obnoseného materiálu. Až väčší chlapci nosili nohavice a košeľu. Dievčatá šaty, ktoré mali krátky driek. Od drieku boli nazberané, dlhšie, siahajúce pod lýtka. Mali malý okrúhly golierik, vzadu na zapínanie, rukáv buď dlhý alebo krátky. Deti chodievali zvyčajne bosé, no od 30. rokov a neskôr nosili celé topánky na šnurovanie. V zime nosili baganče. Dievčatá asi od dvanástich rokov a slobodné dievky nosili rovnaké odevné súčasti ako ženy. Sukne a zástery boli kratšie, siahal pod kolená. Zástery nosili čierne, ostatné súčasti odevu (sukňa a jupka) svetlejšie. Doplnkom boli retiazky s medailónom, krížikom, textilné vreckovky do ruky. Mladšie dievčatá nosili vlasy zapletené do vrkočov, do ktorých si vpletali farebné stužky. Dievky nosili jeden vrkoč s vpletenými farebnými stužkami. Vydaté ženy nosili šatky. Odev starších žien bol čierny.

Mládenci a muži, podobne ako dievčatá a ženy, mali odev totožného strihu. Prevratné zmeny v nosení tradičného odevu môžeme sledovať až v povojnovom období. Nosenie tradičného odevu začalo ustupovať. Súviselo to hlavne s novými spoločenskými podmienkami, ktoré po vojne nastali. Súviselo to jednak s intenzívnym stykom s mestským prostredím. Čoraz viac mužov a žien odchádzalo za prácou do mesta. Na dedinu prenikali dobové módne trendy odievania.

Mestské trendy odievania

V Bánove sa nosil sedliacky odev do polovice 80. rokov 20. storočia. Nosili ho výlučne ženy. Bol to „pomeštený“ odev. Sukne a zástery sa skrátili. Namiesto vlniakov sa začali nosiť pletené svetre a krátke kabáty. Zmenili sa i textilné materiály. Začali sa používať novodobé moderné materiály ako tesil, krimplen, textílie vyrobené z umelých vlákien. Jupky nahrádzali pulóvre, pletené alebo konfekčné. Ženy začali ako doplnok oblečenia nosiť kabelky. Stále ešte nosili šatky, buď kašmírové alebo hodvábne a v zime jednofarebné vlnené. Postupne ich nosili iba starenky. Mladšie ženy sa preorientovali, hovorilo sa im, že sa „popánili“. Muži po vojne nosili ako sviatočný tak i pracovný odev a konfekčné oblečenie, kupované bežne v obchodoch.