Obec Bánov
S čím Vám môžeme pomôcť?
rozšírené vyhľadávanie

Rok vo zvykoch

Slovenská kultúra sa vyznačuje množstvom a bohatstvom výročných zvykov, ktoré sú typické pre roľnícke kultúry. Najstaršie obrady sa viažu k dvom základným etapám solárneho cyklu – zimného a letného slnovratu. Letná časť roka predstavovala obdobie vyplnené intenzívnymi poľnohospodárskymi prácami, zimná časť bola obdobím tzv. odpočinku. Vykonávali sa iba prípravné práce, pretože vlastne už zimou sa začínal ďalší poľnohospodársky rok, na ktorý sa bolo potrebné pripravovať.

Výročné zvyky z Bánova

Obrady a úkony mali predovšetkým zabezpečiť prosperitu počas celého roka. O to všetko sa snažili aj Bánovčania a verili v ich účinok. V Bánove i v predchádzajúcich stáročiach žili obyvatelia, ktorí boli rímskokatolíckeho vierovyznania. Podľa viery a Božích príkazov sa snažili žiť vo svojom každodennom živote.

Oddávna bol pamiatke svätých venovaný 1. november – Sviatok všetkých svätých („Všechsvätých“) 2. november – „Dušičky“ za zomrelých, kedy pozostalí zapaľujú na hroboch svojich príbuzných sviečky. V Bánove rodina navštevuje hroby blízkych i vzdialenejších príbuzných a známych. V kostole sa konali bohoslužby za duše zomrelých. Sviatky venované zosnulým pretrvávajú dodnes. Na Katarínu – 25. novembra sa tradične konala Katarínska zábava ako posledná zábava pred adventom. Po Kataríne sa už zábavy nekonali, nakoľko nasledoval advent. Bolo to obdobie prípravy na narodenie Ježiša Krista. Začínal sa i nový liturgický rok a predvianočné obdobie. Počas adventu sa každý deň v miestnom kostole o 6:00 hodine konali sv. omše tzv. roráty, ktoré sa konajú dodnes.

Svätá Barbora – 4. decembra v tento deň sa nedriapalo perie, nemalo sa ani šiť („aby sa slépkám rite nerozdrápali“). Mikuláš – 6. december, zaužívané bolo chodenie Mikulášov po dedine. Skupiny mládencov prestrojení za Mikuláša a čerta chodili po dedine od domu k domu, hlavne tam, kde mali dievky a malé deti a plašili. Pôvodným zámerom bolo vypudiť hlukom zlé sily z dediny. Nedávali žiadne darčeky. Až v prvej polovici 20. storočia sa objavil Mikuláš ako biskup v červenom plášti s mitrou a palicou. Postupne sa udomácnil zvyk dávať do okna vyčistené čižmy a topánky, kde sa dávali sladkosti, jabĺčko, uhlík či cibuľa. V období socializmu Mikuláša nahradil Dedo Mráz. Dodnes sú zaužívané mikulášske podujatia a večierky, na ktoré sa tešia najmä deti a mládež. Lucia – 13. december, všeobecne platilo, že na Luciu sa nesmelo z domu nič požičiavať. Bol to deň, keď viac ako inokedy v roku mali strigy a zlé sily veľkú moc, keď sa snažili uškodiť ľuďom na zdraví i majetku. V podvečer chodili po domoch dievčatá prestrojené za Lucie. Zakrútili sa do bielej plachty, na hlavu si položili i riečicu alebo si pomúčili tvár. Husím krídlom, ktoré bolo súčasťou výstroja, vymietali všetky kúty i steny v dome. Nesmeli hovoriť iba cmukať. Z domu mali takto vyhnať zlé škodlivé sily a ochrániť príbytky. Tento zvyk sa uchoval až dodnes, ale jeho ochranná funkcia bola nahradená novou, zábavnou. Štedrý deň – 24. december, bol ústredným dňom zimného slnovratu, deň Adama a Evy. Štedrý deň býval vždy veľmi slávnostný a očakávaný. Počas dňa bol pôst. Dopoludnia chodili vinšovať z domu do domu obecní pastieri, nosili zelené prúty a vinšovali, čo malo zabezpečiť prosperitu a zdravie v nastávajúcom roku. Štedrá večera začínala večerným zvonením o 18:00 hodine (v súčasnosti o 17:00 hodine) a modlitbou Anjel Pána. Celá rodina sa stretla pri vopred prestretom a pripravenom stole.
Po modlitbách zavinšoval gazda (otec) so sviečkou v ruke. Gazdiná posvätila jedlo svätenou vodou. Potom sa konzumovali jednotlivé pokrmy, každý musel zjesť z každého. Od stola sa nesmelo odchádzať. Večera sa ukončila spoločnou modlitbou. Príbytok zdobil stromček, ktorý býval zavesený na drevenej hrade v izbe. V medzivojnovom období sa už stromček postavil do stojana. Pôvodne sa darčeky pod stromček nedávali no postupne sa v období 30. – 40. rokov 20. storočia začali objavovať u bohatších gazdov. Bol to mestský zvyk, ktorý sa udomácnil a pretrval až dodnes. Darčeky sa dávali hlavne deťom. Po večeri sa chodilo vinšovať a spievať do rodín i susedom. O polnoci sa v kostole konala polnočná omša s bohatou účasťou veriacich. Prvý sviatok vianočný – 25. december „Božie narodenie“, bývali tri sv. omše: pastierska, malá a veľká. V tento deň sa nič nesmelo robiť. Dokonca gazdiné navarili už na Štedrý deň. Ani riad sa neumýval. Nikde sa nechodilo, ani na návštevy. Rodina bola iba doma. Sviatok svätého Štefana – 26. december, chodilo sa do kostola a vinšovať po rodine, hlavne kde mali Štefanov, pretože to bolo veľmi rozšírené a obľúbené mužské meno. Večer sa konala Štefanská muzika. Na svätého Jána – 27. december, v kostole sa svätilo víno. Sviatok svätej rodiny, deťom sa dávalo prvýkrát zo stromčeka. Silvester – 31. december, bývala tanečná zábava, ktorá sa tešila obľube najmä mladých. V kostole sa konala ďakovná pobožnosť. O polnoci po uliciach plieskali bičmi. V súčasnosti sa so Silvestrom spájajú bujaré oslavy príchodu nového roku, konajú sa zábavy v kultúrnom zariadení, doma rôzne súkromné párty spojené s ohňostrojom, výbuchom svetlíc ako i konzumáciou alkoholických nápojov.

Nový rok . 1. január, v kostole sa slúžila slávnostná omša. Vinšovať chodievali iba muži a chlapci. Ženy nechodili, lebo by priniesli nešťastie do rodiny. Pri vinšovaní sa používalo nárečie. Členovia rodiny sa snažili kontrolovať svoje konanie, lebo sa držali príslovia: „Jak na Nový rok (1. január), tak po celý rok.“ Sviatok Troch kráľov – 6. január, bol posledným dňom vianočného obdobia. V kostole sa svätila Trojkráľová voda a krieda. Posvätenú vodu si ľudia odnášali domov a používali ju po celý rok. Kňaz chodil svätiť nové domy a na dvere kriedou napísal: G + M + B a rok. Tento kresťanský sviatok sa zachoval až dodnes. Začali sa predlžovať dni: „Na Tri krále o krok dále“. Po Troch kráľoch sa začínalo obdobie fašiangov, ktoré bývali buď krátke alebo dlhé. Fašiangové týždne bývali v Bánove obdobím, keď sa konali svadby, zásnuby, zabíjačky a muzika. Mláďatká 28. január, keď pršalo, deti vraj dostanú osýpky.

Hromnice – 2. február, predlžovali sa dni a hovorilo sa „Na Hromnice o hodinu více“. Konala sa bohoslužba v kostole, pri ktorej kňaz veriacim svätí prinesené sviečky – „hromničky“, ktoré sa zažínali pri hrmení a bleskoch počas búrky. Rovnako sa používali aj pri posteli umierajúceho. Svätenie sviec sa robí i v súčasnosti. Blažej – 3. február, v kostole kňaz požehnáva veriacich tak, že im pod hrdlo priloží dve prekrížené sviečky, ktoré majú chrániť od choroby. Blažejské požehnanie sa udeľuje aj v súčasnosti.

Fašiangy sa v Bánove sústredili na tri posledné dni, nedeľa, pondelok, utorok. V dedine sa na viacerých miestach konala muzika. Maskované sprievody sa nekonali. Počas fašiangov sa piekli šišky a fánky. Bujaré zábavy počas fašiangov sa tešia veľkej obľube i v súčasnosti. Bývajú plesy, maškarné plesy, hlavne pre deti a študentov materskej škôlky a školy. Šišky a fánky sa pečú jednak podľa tradičných receptov, ale i podľa nových, prevzatých z časopisov, z televízie a internetu.

Obdobie pôstu sa začína popolcovou stredou. Je to cirkevný sviatok, keď kňaz v kostole udeľuje veriacim na znak kajúcnosti na čelo krížik popolom zo spálených „barišiek“ posvätených v minulom roku. V tento deň sa dodržiava prísny pôst, nie len od jedenia mäsa, ale i množstva jedla. Počas pôstu, ktorý trval 40 dní sa vôbec nekonzumovalo mäso. Varili sa rôzne pôstne jedlá, z ktorých obľúbený bol „kalkíš“ (šťava z vyklíčenej raže zmiešaná s múkou). V tomto čase sa už obyčajne začínali všetky jarné práce na poliach a v záhrade.

Veľký týždeň sa začína na Kvetnú nedeľu. V kostole sa spievajú pašie a kňaz posvätí bahniatka – „barišky“, ktoré si veriaci priniesli. Veriaci si ich odnášali domov, kde bývali zastoknuté za sväté obrazy a mali ochraňovať dom. Popoludní chodili dievky, neskoršie iba malé dievčatká, po rodine i susedoch nosiť „nové leto“. Spievali pri tom známu pieseň „Kvetná nedeľa, kde si kľúče podela?“ alebo „Nové leto, stará zima...“ I dnes chodia malé dievčatá nosiť leto najmä k starým rodičom, za čo dostávajú peniaze i rôzne sladkosti.

Jar sa vo zvykosloví spája s príchodom nového života, ktorý reprezentovali zelené prúty a maľované vajíčka „dúchance“. V Bánove sa na vynášanie Moreny nepamätajú. Počas pôstu sa v piatok a v nedeľu konala i teraz sa koná krížová cesta. Pred Veľkou nocou sa konalo veľké upratovanie v domoch. Bielili sa domy, zvonku i zvnútra, kalili sa podlahy, čistila sa dlážka a umývali okná. V interiéri zasa čistili nábytok v izbe, kuchyni, prali sa odevy a textílie. Všetko muselo voňať čistotou. Najmä deti dostávali nové oblečenie a topánky.

Veľkonočné trojdnie sa začína Zeleným štvrtkom. V tento deň sa varilo niečo zelené (šťavíková, špenátová, šalátová omáčka alebo polievka). Obyčajne sa po prvý raz vyháňal dobytok na pašu. V kostole sa konala omša, kedy posledný raz zaznel organ a zvonenie zvonov, ktoré bolo až do Vzkriesenia nahradené iba rapkaním na drevených rapkáčoch. Po omši umiestnil kňaz Sviatosť oltárnu mimo hlavného oltára, ktorý ostáva holý, odkladá sa z neho všetka výzdoba na bočný oltár.

Na Veľký piatok sa počas celého rána dodržiaval prísny pôst. Ráno sa chodili jednotliví členovia rodiny umývať do rieky Nitry, aby zostali zdraví počas celého roku. V kostole sa konali obrady Veľkého piatka. Spievali sa pašie o umučení Pána Ježiša, pripravil sa Boží hrob, do ktorého sa premiestnila Sviatosť oltárna. Veriaci zotrvávali dlhšie v kostole, čím vyjadrovali súcit s trpiacim Ježišom.

Na Bielu sobotu chodili celé rodiny včítane detí vo sviatočnom oblečení do kostola k Božiemu hrobu pomodliť sa – „Pánbička boškávat“, pritom obetovali peniaze, ktoré dávali „do puški“. Tiež sa dodržiaval pôst. Večer sa konali v kostole obrady – „skríšení“. Začínali pred kostolom, kde sa „pálil Judáš“. Svätá omša bývala dlhá, trvala aj tri hodiny a končila obradom Vzkriesenia. Tento obrad sa konával aj s procesiou po dedine. V súčasnosti oba v kostole. Po pobožnosti sa každý tešil na mäsitý pokrm – šunku. Cirkevné obrady sa konajú stále na základe aktuálnych liturgických predpisov. Z hľadiska svetonázoru sa obradov zúčastňujú iba veriaci, ostatní občania nie. I pôst sa zachováva podľa vlastného presvedčenia.

Veľkonočná nedeľa je dodnes najväčším kresťanským sviatkom. V kostole sa konáva slávnostná svätá omša. Popri slávnostnom obede dominuje hlavne domáca šunka, varené vajíčka, chlieb, ostrý chren a koláče.

Veľkonočný pondelok sa spája hlavne s polievaním žien a dievok. V Bánove sa nešibalo. Dievky sa pripravovali farbením vajíčok prírodnými farbivami: cibuľovými šupami, petržlenovou vňaťou, ktorá sa omotala okolo vajíčka, a tak sa uvarili. Mládenci polievali hlavne vedrami naplnenými studenou vodou. Skupinky mládencov chodili do domov, kde mali slobodné alebo „na vydaj súce dievky“. Samozrejme, že chodili aj k blízkej a vzdialenej rodine. Za odmenu dostali pohárik vína či pálenky a maľované vajíčko. Polievačka v Bánove pretrváva, hoci v novej forme. Okrem vody sa polieva i voňavkou. Tiež už nie je výnimočné, keď sa i šibe pleteným korbáčom. Za polievačku sa dáva odmena ako peniaze, čokoládové vajíčka, ale i maľované vajíčka, kraslice, ktoré pripravujú doma alebo kupujú. Polievači sa pohostia šunkou, vajíčkami, obloženými chlebíčkami, pohárikov vína či pálenky.

K jarným zvykom patrilo i pochovávanie zimy – Moreny, ktorú volali „Kyselica“. Bola to figurína, odetá do ženských šiat, dievky ju so spevom hádzali do Nitry. Tento zvyk zanikol okolo roku 1915 po I. svetovej vojne.

Obľúbenými jarnými hrami dievok v Bánove boli Héličky. Pred Veľkou nocou deň čo deň, presnejšie večer čo večer, sa schádzali dievčatá na Héličku. Posledným úderom zvonov povybiehali na ulicu a začali sa zvolávať kamarátky na Héličku. Pochytali sa pod pazuchy do radu po šírke celej cesty a idúc vedľa seba spievali: „Hela, Hela, Hélička, červená, bíla rúžička. Seňňi na stoličku, vypi borovičku, opáš si zásterku s strapci, aby ta lúbili chlapci! Hela, Hela, Hélička, červená, bíla rúžička!“ Mládenci sa tiež zhromažďovali v skupinkách na druhom konci. Ak dievky videli niektorého samého, neodpustili si žartovnú pieseň: „Hore humnem, dole humnem pupenec, číže je to zašubraný nládenec?“ Spevy býali i príležitosťou, keď si mládenci vybrali spomedzi dievčeniec frajerku, s ktorou sa potom vo dvojici vracali domov. Zaspievali i dievkam, ktoré na Héličku neprišli: „Kerá dívka na Héličku neprišla, tá nerada staré kachle opúšča.“ Mládenci, ktorí si ešte žiadnu frajerku nevybrali, sa pochytali do kruhu okolo krku a na rozlúčku spievali: „Čo sa stalo na Bánkesi na placi? Mulatujú tí bankeskí mládenci.“ Tradícia Héličiek v praktickej podobe skončila v 50. rokoch 20. storočia. Zachované sú však v podobe folklórneho pásma doposiaľ, a to vďaka p. Jozefovi Krajčírovi, ktorý starostlivo, verne, zostavil textovú aj hudobnú – znotovanú časť, režijne celé spracoval, nacvičil a s mladými krojovanými dievčatami veľakrát s pásmom vystupoval doma i mimo obce.

Krížové dni boli pondelok, utorok, streda po 5. veľkonočnej nedeli, t. j. pred sviatkom Nanebovstúpenia Pána. Po svätej omši za spevu za spevu a modlitieb chodili veriaci s procesiou do chotára ku krížu (kríž pri hradskej do Nových Zámkov, najstarší kríž) prosiť o dobrú úrodu.

Stavanie májov patrilo najmä mladým a slobodným. V posledný aprílový večer alebo cez noc stavali mládenci dievkam (frajerkám) pred domom máje. Bol to tenký vysoký strom s obieleným kmeňom, na vrchole ostala iba koruna, ktorá bola zdobená farebnými stužkami a fľašou pálenky. Dievka pred vydajom vždy mala mať máj. V povojnovom období už súkromné máje ustupovali a v dedine býva iba jeden spoločný máj pred Obecným úradom Bánov. Skladanie májov bolo v posledný májový deň za spevu mládencov, ktorí dostávali odmenu – fľašu pálenky.

V máji sa konali v kostole i májové litánie s krásnymi mariánskymi piesňami. V priebehu mesiaca jún sa končia pohyblivé cirkevné sviatky, ktorých termín závisí od dátumu Veľkonočnej nedele. Na 40. deň po Veľkej noci vždy vo štvrtok je sviatok Nanebovstúpenia Pána. O 10 dní neskôr, v nedeľu, sú Turíce – zoslanie Ducha Svätého, v najbližšiu nedeľu je sviatok Najsvätejšej Trojice a v nasledovný štvrtok je sviatok Najsvätejšieho Tela a Krvi Kristovej. Práve v tento deň sa koná procesia so Sviatosťou oltárnou po dedine. Na trase sú postavené štyri oltáriky (búdičky), z vonkajšej strany opletené zelenými haluzami, z vnútornej vystlané bielou látkou a zdobené živými kvetmi. Vnútri je umiestnený kríž, sviece, soška svätcov alebo obraz a kvety. Vychádza sa z kostola a do neho sa i vracia. Pred Sviatosťou oltárnou, ktorú nesie kňaz pod baldachýnom, dievčatá sypú lupienky kvetov.

Sviatok sv. Petra a Pavla – 29. jún, v tento deň sa obyčajne začínala žatva. Všetko záviselo od počasia. Počas leta neostávalo veľa času na oddych a zábavu. Všetko úsilie sa venovalo zberu úrody. Gazdovia sa ponáhľali, aby sa nová úroda čím skôr dostala pod strechu.

Zvyky spojené s prácou

Dožinky
Sú spojené so zberom úrody obilia a žatvou. Bohatší gazdovia v dedine vzhľadom na množstvo zasiateho obilia nestačili s vlastnou pracovnou silou a najímali si žencov a žnice na obdobie žatevných prác. Po ukončení prác bolo zvykom upliesť z obilných kláskov veniec, ktorý ozdobili farebnými stuhami. Tento veniec odovzdali gazdovi, ktorý pre nich pripravil oldomáš – pohostenie a vyplatil za vykonanú prácu podľa vopred stanovenej dohody. Tento zvyk sa pretransformoval do novej podoby počas existencie roľníckych družstiev. Po ukončení žatvy sa veniec dával predsedovi družstva a tiež na okresný výbor komunistickej strany

Pasenie husí
Husi sa chovali takmer v každom dome. Liahli sa v marci a v apríli. Vyháňali sa do rieky Nitra. Vodila ich stará hus, domov prichádzali večer. Gazdiné si svoj kŕdeľ zvykli označovať farbou. Husi sa pásavali na „Rajčuri“ a hlavne okolo Nitry (od mosta po sochu sv. Vendelína). Pásli hlavne deti.

Pasenie kráv
Na veľkých pasienkoch sa pásavali kone i hovädzí dobytok. Kravy sa chodili pásť za dedinu. Na Zánitrí napravo, kde sa pásli husi, bolo miesto pre pasenie svíň a naľavo pre hovädzí dobytok. Tu pásli obecní pastieri, ktorých vydržiavali bohatí gazdovia. Kravy sa tiež chodili pásť na Hrubé lúky alebo i na vlastné lúky. Toto miesto malo názov „Volský kút“. Počas leta chodili pásť kravy deti, hlavne chlapci, ale aj dievčence. Chodilo sa pásť na „celý deň“. Stravu si tiež brávali na celý deň. Nosieval sa chlieb s masťou, maslom, cibuľou, lekvárom, prípadne slaninou a káva „cigória“. Kravy sa chodili napájať do ohajskej štrkárne. Čas pri pasení trávili rôznymi hrami i kúpaním. Po založení družstva, najmä po roku 1952 sa už kravy prestali doma chovať. Chovali sa v družstevných maštaliach.

Šúpanie kukurice
V Bánove väčší či menší gazdovia siali kukuricu, ktorá bola dôležitou kŕmnou plodinou. Bola potrebná pre dobytok, ale i na kŕmenie husí a kačíc, ktoré s chovali takmer v každom dome. Bola to obľúbená práca v jesennom období. Na poli sa ručne vylámali klasy. Tieto sa potom priviezli na vozoch do dvorov pod šopu. Tu sa šúpala, odstránilo sa šúpolie a až čistá a vyschnutá sa uskladňovala buď na povalu alebo do sýpky. Šúpania sa zúčastňovala rodina, príbuzní, susedia. Pomáhali i deti. Bývalo veselo, niekedy i so spevom keských pesničiek. Pospomínalo sa, prebrali sa aktuálne udalosti a rozprávali rôzne zážitky. Po skončení rodina pripravila malé pohostenie.

Páranie peria
Dlhé zimné odpoludnia a večery boli tiež vyplnené prácou. Od Sviatku všetkých svätých sa začínalo driapať perie najmä husí, ktoré v hojnom počte chovali takmer v každom dome. Driapať chodili ženy, dievky i deti. Bol to istý druh spoločenskej udalosti. Vždy to prebiehalo v príjemnej atmosfére plnej dobrej nálady, humoru spojeného so strachom. Tu sa prebrali všetky najnovšie i staršie udalosti z dediny, poklebetilo sa, „zaspomínalo na všeličo možné“. Najmä staršie ženy rozprávali strašidelné príbehy o bosorkách. Hodnotili sa aj mládenci a dievky, ktorých sa často snažili „popáriť“. Driapanie v jednej rodine trvalo 5-6 dní, niekedy i dlhšie, podľa množstva peria. Po ukončení domáci pripravili „oldomáš“ – pohostenie pre driapačky. Každá mama sa snažila pre svoje dievky pripraviť výbavu, ktorej neodmysliteľnú súčasť tvorili periny – „duchny a vankúše.“ Táto práca bola pravidelnou zimnou činnosťou a zachovala sa až do polovice 70. rokov 20. storočia. Zanikla hlavne vďaka zníženiu až likvidovaniu chovu husí a jednak vďaka zníženiu využívania peria. Periny nahradili nové moderné prikrývky z novodobých materiálov.

Zametanie ulice
Pred Vianocami i v období fašiangov sa konávali zabíjačky. Bola to ženská i mužská práca. Ženy pripravili všetky potrebné nádoby, prísady, ale hlavný akt zabitia ošípanej bol výsostne mužskou prácou. Zabíjal buď zručný muž v rodine alebo sa zavolal mäsiar. Prácu si ľudia spríjemňovali kalíškom pálenky. Robili sa najmä hurky, klobásy, tlačenky, oškvarky a varila sa „žebrácka kaša“. Mäso sa spracovávalo pečením a údením. Po ukončení sa posielalo zo zabíjačky rodine, susedom a známym. Zabíjačka sa vracala – „komu sme poslali, tí vrátili“. Zabíjačky sa konajú i v súčasnosti, no už oveľa menej. Ošípané sa väčšinou kupujú, ľudia ich nechovajú doma. Naďalej sa však vyrábajú tradičné výrobky, ktoré sa uskladňujú v mrazničke, takže vydržia dlho.

Hody
Termín konania hodov v Bánove je spojený s menom patróna kostola svätého Michala archanjela. Bývajú v najbližšiu nedeľu, na ktorú pripadá tento sviatok. Sú jednak cirkevnou oslavou, ale i spoločenskou a rodinnou. Pred hodami sa v domoch vždy konalo veľké upratovanie. Varila sa slepačia polievka a piekli koláče. Pohostilo sa i pálenkou a vínom. Hodári dostali aj výslužku. Večer v nedeľu i v pondelok na „hodky“, sa konala tanečná zábava. Hody sú v Bánove dodnes významnou udalosťou v rámci celej obce. Pripravujú sa kultúrne a spoločenské podujatia, v sobotu sa mládež stretáva na diskotéke, bývajú kolotoče a popoludní zasa futbalové zápasy. Samozrejme v nedeľu je slávnostná svätá omša. K nedeľnému obedu sa pripravujú jednak tradičné husi či kačky s prílohami, ale i rôzne pokrmy bravčového či kuracieho mäsa.

Vďakyvzdanie za celoročnú úrodu
Táto slávnosť sa po prvýkrát uskutočnila v roku 1999, ktorú spoločne pripravilo vedenie Poľnohospodár, a. s., spoločne s vdp. Farárom Ľ. Havranom v bánovskom kostole. Pri realizácii pomáhalo veľa šikovných Bánovčanov, pomocou ktorých sa zmenil kostol na galériu umenia. Z produktov, ktoré sa vypestovali na poliach i v záhradách, šikovné ruky vytvorili umelecké dekorácie, rozmiestnené v kostole. Táto tradícia pokračuje a teší sa neobyčajnému záujmu nie len Bánovčanov, ale i návštevníkov z okolitých obcí. Pestrofarebné obrazy, stvárňujúce Pannu Máriu, Ježiša Krista, svätcov, koberčeky, nápisy, výroky, sú vytvorené z plodov zeme. Využívajú sa kukurica, fazuľa, šošovica, mak, obilné zrná, tekvice, gaštany, rôzne druhy ovocia a zeleniny. Pestrý kolorit dotvárajú živé a sušené rôznofarebné kvety. Autorkou projektu býva pani A. Šimunková, ktorá svoje tematicky zamerané a pánom farárom odporúčané návrhy realizuje v spolupráci s pani A. Vitkovou, R. Rosivalovou, rodinami Štekláčovcov, Mazúchovcov, Šimunkovcov a mnohých iných zručných detí a dospelých. Na slávnostnej omši veriaci a poľnohospodári ďakujú Bohu za úrodu a dary zeme v každom roku.

Život v obci

Mobilná aplikácia

mobilná aplikácia V OBRAZE

Sledujte informácie z nášho webu na svojich inteligentných telefónoch. Využívajte našu novú mobilnú aplikáciu - V OBRAZE.

Koronavírus COVID-19

korona.gov logo