S čím Vám môžeme pomôcť?
Narodenie
Zvyky a obrady s narodením a úmrtím človeka patria k vývojovo najstarším, ale aj k najstabilnejším. Osud človeka bol podľa ľudových predstáv určený pri narodení. Najbližší príbuzní sa snažili predvídať najdôležitejšie udalosti v jeho živote z rôznych sprievodných znakov a okolností. Šťastné malo byť dieťa narodené „v čepčeku“, dieťa narodené „so zubom“ malo byť obdarené vešteckými schopnosťami. Ak zatínalo pästičky, malo byť „lakomé“. Nešťastné malo byť, keď sa narodilo o 12. hodine (obed, polnoc). Narodené v stredu malo byť výrečné, v piatok nešťastné, v sobotu a nedeľu šťastné a bohaté. Najnepriaznivejší deň pre narodenie bol Veľký piatok a najšťastnejší Štedrý deň. Dĺžku života určoval mesiac – či pribúdal, či ubúdal.
Deti sa v minulosti rodili iba doma. Pôrodu sa zúčastnila babica, matka rodičky alebo svokra, prípadne blízka príbuzná. Iba pri vážnych komplikáciách volali lekára zo Šurian alebo Nových Zámkov. Pri pôrode bola rodička izolovaná od okolia. Mala v izbe vyhradené miesto. V kúte za dverami mala posteľ, ktorú od ostatnej časti miestnosti oddeľovala „kútna plachta“. Bola to špecifická forma textílie, zošitej z dvoch alebo troch kusov konopného alebo ľanového plátna, v dolnej časti bohato zdobená výšivkou. Plachty bývali veľmi pekné. Dedili sa z pokolenia na pokolenie. Pri posteli bývala i kolíska, do ktorej vložili dieťa. Dieťa babica okúpala v drevenom koryte, obliekla do pripravenej košieľky, čepčeka, na rúčku zaviazala červenú stužku proti „urieknutiu“ a silno zabalila do vankúša, popľuli ho slinou, taktiež proti urieknutiu. Takto pripravené dieťa dali matke, potom otcovi, ktorý ho vzal do náručia. Tým ho prijal do rodiny. Pokiaľ dieťa nebolo pokrstené nesmelo ostať samo. Žena po pôrode bola považovaná za nečistú („šestonedieľka“). Po pôrode sa nosilo kútnici „dokúta“. Budúca kmotra nosila slepačiu slížovú polievku, prípadne holubaciu, plnenú sliepku alebo plnené holuby, víno, koláče, neskôr „cukrové“.
Dieťa sa snažili čím prv pokrstiť, lebo nepokrstené dieťa sa nesmelo vynášať von. Krstiny bývali v najbližšiu nedeľu od narodenia. Kmotrovcov si vyberali rodičia dieťaťa. Bývali obyčajne z rodiny, súrodenci, bratanci, sesternice, kamaráti. Kmotrovstvo sa nesmelo odmietnuť. Meno si vyberali rodičia, dávali bežné mená z kalendára. Krst býval v kostole. Pred krstom obriadili dieťa a krstná mama mu vložila do perinky peniaze. Po príchode z kostola domov kmotra hovorila: „Odnésli zme pohana, donésli zme kresťana“. Krstiny boli spojené s hostinou. Tá záležala od solventnosti rodiny. Bohatí mali honosnejšie, s väčším počtom hostí, chudobnejší iba v kruhu blízkej rodiny. Varila sa slepačia polievka s rezancami, „veselnícka omáčka“, plnená sliepka, zemiaky, víno, domáca pálenka, koláče, v 40. rokoch 20. storočia i „cukrové“. Krstiny bývali veselé, spievalo sa a vládla dobrá nálada. Žena sa po pôrode nesmela zapájať do bežných pracovných úkonov, až pokým nešla do kostola na „vádzku“. Bývalo to obyčajne 7 dní po pôrode. Ženy dojčili deti čo najdlhšie, ako mohli. Ak dieťa veľa plakalo, bývalo nekľudné, hovorilo sa, ale i verilo sa tomu, že „dostalo z očí“, vraj bolo „urieknuté“ (veľmi ho niekto obdivoval). Do vody hádzali rozpálené uhlíky. Keď uhlík klesol na dno, znamenalo to, že je urieknuté. Preto mu vodou vytreli oči.
Značný zlom nastal v 50. rokoch 20. storočia. Deti sa prestali rodiť doma. Povinné bolo narodenie v nemocničnom zariadení, v pôrodnici. Tieto boli v Šuranoch a Nových Zámkoch. Zmenou tradičného spôsobu života zaniklo aj veľa povier a zvykov. Ľuďom sa vnucovala socialistická ideológia a nový ateistický svetonázor. Často bolo riskantné pre rodičov krstiť v kostole. Mnohé krsty sa odbavovali iba v tajnosti. Rovnako sa znížil počet detí v rodinách. Náhradou za krst v kostole sa stali občianske obrady – uvítanie detí do života, ktoré pripravoval Zbor pre občianske záležitosti (ZPOZ) na miestnych národných výboroch. Funkcia krstných rodičov nezanikla, boli i pri týchto obradoch. Aj po tejto novej forme sa konali krstiny vo forme hostiny, obyčajne doma. Uvítanie do života sa konalo i pre deti pokrstené v kostole, ale nie jednotlivo, lež spoločne pre viac detí.
Po roku 1989 nastal návrat ku krsteniu detí v kostole. Rodičia sa môžu slobodne rozhodnúť. Krstiny sú spojené s hostinou, na ktorú sa pozýva najbližšia rodina a samozrejme krstní rodičia. Neskôr, po krstinách, mamičku i dieťatko navštevujú najbližší príbuzní a priatelia. Prinášajú darčeky, pričom od krstných rodičov sú tieto drahšie. Mená vyberajú rodičia. Uprednostňujú slovenské staršie, ale aj novodobé a cudzie mená.
Svadba
Svadba v živote mladých ľudí bol zlomový bod v ich živote, na ktorý sa bolo potrebné pripraviť. Každá slobodná dievka sa túžila vydať. Mládenec a dievka „si buď padli do oka“, alebo často to bývala hlavne záležitosť rodičov. Tí vyberali ženícha či nevestu, hlavne s cieľom spájania majetkov. Bohatí gazdovia iba ťažko znášali prijať chudobnú nevestu, zaťa. Preto nebolo zriedkavosťou, keď sa mladí sobášili proti svojej vôli, len aby vyplnili vôľu rodičov. Dievky sa vydávali mladé, často už dovŕšením 16. roku života. Chlapci starší, nad 21 rokov i viac. Tiež nebolo zriedkavosťou, keď si vdovec bral za manželku mladšiu, ktorá mala nahradiť najmä matku osirelým deťom. Alebo i opačne.
Ešte koncom 18. storočia bývali bánovské svadby dlhé, trvali od pondelka až do štvrtka. Postupne sa čas skracoval a ustálil sa na dva dni – sobotu a nedeľu. Svadby sa konávali najmä v zime, počas fašiangov, keď na poli neprebiehali žiadne práce. Neskôr, najmä v medzivojnovom období, sa termín posúval na jeseň, keď bola už dorastená hydina a ošípaná, ktoré tvorili základné suroviny pre prípravu svadobných jedál. Sobáše sa konali v kostole, nakoľko drvivá väčšina obyvateľov bola rímskokatolíckeho vierovyznania. Svadbe predchádzali zásnuby, kedy sa stretli obe budúce rodiny. Dievka dostala prsteň. (Tí chudobnejší nekupovali). Tu si dohodli všetky podrobnosti. Tri nedele pred svadbou sa konali v kostole „ohlášky“. Svadbe predchádzali rozsiahle prípravy. Konali s doma. Bolo potrebné všetko vyupratovať, vybielili sa izby. Asi 10 dní pred svadbou prinášala najbližšia rodina, susedia a známi suroviny na pečenie. Bola to určitá forma vzájomnej výpomoci, ktorá sa vracala. Na svadbu sa chodilo pozývať osobne. Svadby bývali veľké, zúčastnilo sa 200 i viac pozvaných. Bývala to udalosť v rámci dediny. Ešte pred svadbou sa konávalo vozenie koláčov na vozoch, doprevádzané spevom známych ľudových piesní.
Nevesta a ženích nosili na sobáš sviatočný kroj, no ten už Kesania prestali nosiť koncom 19. storočia. Udomácnil sa odev prevzatý od novozámockých sedliakov. Bol charakteristický jednoduchosťou strihu a farebnosti. Nevesta. Bola oblečená zvyčajne v bielom, ale nebolo to pravidlom – „nosili sa i belavé šaty“. Bola to biela „jupka“ (blúzka) s dlhým rukávom, vpredu zdobená našitou čipkou, rancovaná sukňa a zástera. Obuté mala najskôr čižmy, ktoré vystriedali celé topánky na šnurovanie. V medzivojnovom období to boli poltopánky. Pôvodne nosili nevesty na hlave partu, neskoršie závoj „fáťel.“ Mládenec mal čierne nohavice „rajtky“, neskôr klasické čierne, bielu košeľu „pruclek“ (vesta), kabát a širák. Obuté mal čižmy, ktoré neskôr boli nahradené koženými poltopánkami.
Pred sobášom chodila rodina ženícha vypýtať nevestu do jej domu. Tu zahrali významnú úlohu krstní rodičia. Významné funkcie mali starší a mladší družba a staršie a mladšie družičky. Kým neprišla ženíchova rodina, nevestu obliekli družičky, krstná mama a mama. Pritom spievali pieseň „Nevydávaj sa ty, dievča, ešte“. Nezabudli jej pripomenúť, aby si nezabudla obrátiť spodník naruby, „aby jej nezišlo z očí“, dávali jej šatôčku, lebo „požičané prináša šťastie“. Založili jej na hlavu partu, ktorú nahradil už začiatkom 20. storočia závoj. Posledné rady jej dávala krstná mama. Rodina ženícha prichádzala so spevom. Spievali pieseň „Otvárajte brány, nová rodina, ideme zďaleka, bude nám zima“. Samotnému pýtaniu predchádzali rôzne žartovné prekáračky starších družbov a svatov. Družičky pripínali všetkým svadobčanom pierka a zelený rozmarín. Nevesta ozdobila pierkom ženícha. Nevesta a ženích sa odobrali od rodičov, poďakovali za výchovu a požiadali o požehnanie. Vyprevádzal ich spev družičiek. Všetci sa zoradili do sprievodu. Prvá bola nevesta a starší družba, držal v ruke trsteničku, ktorou počas svadby riadil jednotlivé úkony, za ňou ženích a staršia družička. Poslední boli rodičia z oboch strán. Do kostola sa chodilo bez hudby a spevu. Z kostola sa išlo so spevom. Cestu zvykli zatarasiť mládenci z dediny „vyberaním mýta“. Mali zviazané červené ručníky, zastavili svadobčanov a pýtali od mladého zaťa mýto, peniaze a pálenku. Sprievod šiel do domu nevesty, kde bolo pre všetkých pohostenie. Pred podávaním jedla sa všetci spoločne modlili a následne pripili na zdravie. Pred príchodom domov dávali kuchárky žartovnou formou ženíchovi lízať med, zametať, neveste rúbať drevo a podobne. Ženíchova rodina potom odišla domov, kde sa zabávali. Svadba bývala veselá, plná spevu a tanca. Až do rána hrávala kapela, obyčajne „cigánska muzika“. Spievali sa ľudové piesne v bánovskom nárečí. Spievali sa i žartovné dvojzmyselné piesne. Počas hostiny sa podávalo jedlo, na stoloch bola pálenka, víno a koláče. Kuchárky pred nosením jednotlivých chodov prednášali žartovné veršíky. Prvá družička vyberala „do vienka“ pre mladých peniaze. Tiež si vyberali i kuchárky. Atmosféru spríjemňoval i príchod masiek oblečených ako cigáni, žobráci a často ukazovali, že ženích má s jednou z nich dieťa. Vyzývali do tanca ženícha, nevestu i svadobčanov. Hrávali sa rôzne hry: na širákovú, čapkanú metlový tanec. O polnoci prichádzala ženíchova rodina k neveste. Konalo sa čepčenie nevesty, kedy sa z nej už definitívne stáva žena. Starší družba ju vyvádzal zo zástolia. V rukách držal tri horiace sviečky medzi prstami a so svatom ženícha viedli dialóg v podobe hádaniek, ktoré museli hádať. Ženy ich sprevádzali spevom. Partu, neskôr závoj, snímala krstná mama a družba ju predával. Nevesta dostávala na hlavu čepiec „šlofku“. Nevesta tancovala v kruhu so ženami i družicami. Svadby trvali do rána, podľa nálady. Pri odchode sa dávala svadobčanom výslužka: koláče, zákusky a alkohol. Na druhý deň sa konali „poprávky“. Zišla sa rodina, „dojedalo sa, čo ostalo.“ V nedeľu sa vozili na vozoch periny – „duchny“, a to vtedy ak išla mladá žena „na prístupky“ – za nevestu.
Tradičnú svadbu v Bánove si dnes možno oživiť prostredníctvom rekonštruovanej svadby, ktorú nacvičili miestny ochotníci. Prvýkrát ju spracoval a režíroval učiteľ František Turček s organistom Štefanom Čelkom. Aj keď nie je celkom autentická, predsa podáva obraz, ako sa vydávali a ženili na prelome 20. storočia. Je akoby inšpiráciou oživiť tradíciu predkov.
Svadobné zvyky s vývojom spoločnosti najmä po II. svetovej vojne začali ustupovať do úzadia. Vytláčala ich nová ideológia a ateizmus, ktorý neumožňoval konať cirkevné sobáše. Preferovaný bol civilný – občiansky sobáš. Pripravoval ho ZPOZ. Sobáše sa konali v obradnej sieni na miestnom úrade. Slávnostnú atmosféru vytvárali spevy, recitácie, hudobné vložky žiakov i dospelých. Tiež sa radikálne zmenilo oblečenie nevesty Mladí sa riadili mestskou módou, inšpirovaní boli módnymi časopismi. Nevesty nosili dlhé biele šaty, rozmanitého strihu, ktoré šili krajčírky. V 60. a 70. rokoch bolo módne krátke šaty z bielej krajky a závoj nahrádzal klobúk. Klasický mužský oblek bol i bledej farebnosti – šedý, bledohnedý a podobne. Nevesta mala ako doplnok v rukách kyticu so živých alebo umelých kvetov. Hostiny sa konali doma, neskôr v kultúrnom dome. Súčasťou svadby sa postupne stalo aj fotografovanie.
Smrť
Starostlivosť o zosnulých vyplynula z viery v posmrtný život. Dôležitá bola príprava človeka na koniec života. Dominantou úkonov je strach zo zomrelého. Pozostalí sa snažia zabrániť jeho negatívnemu vplyvu na ľudí a majetok. Príbuzní sa snažili umierajúcemu uľahčiť odchod z tohto sveta. Dávali ho zaopatriť, volali kňaza, ktorý ho vyspovedal a udelil „posleňňé pomazáňí“. Príslušníci staršej generácie sa vekom zmierovali myšlienkou odchodu z tohto sveta. Ženy pre seba i manžela pripravili oblečenie a šetrili na pohreb. O smrti sa usudzovalo aj aj podľa určitých znamení. Úmrtie si mohol človek zapríčiniť i sám, ak uhádol, ktorá je jeho hviezda a ukázal na ňu. Smrť veštili i sny: sny s chlebom a vôbec s cestom, mútna voda, svadba, lietanie husí, vtákov. Príchod vycítili i zvieratá a vtáci: prílet kuvika k domu, jeho kuvikanie, plačlivé zavíjanie psov, prílet čiernych vrán na stromy v záhrade a ich krákanie. Znamením bolo i neprirodzené praskanie stien domu, buchot na povale. Príbuzní sa snažili umierajúceho nerušiť, aby duša v pokoji opustila tento svet. Ak bolo umieranie ťažké a trvalo dlho, kropili ho svätenou vodou, prípadne mu dali z nej upiť. Modlili sa pri ňom a nenechávali ho samého.
Po skone otvorili okná, „aby duši nič neprekážalo v odchode“. Zrkadlo zastreli čiernou šatkou, „aby sa v ňom smrť nevidela a v krátkom čase sa nevrátila“. Potom ho vyumývali, obliekli, obuv nedávali a uložili najskôr na posteľ a potom do truhly. Viečka mu zatlačili mincou alebo len rukou. Verilo sa, že pootvorenými očami vyzerá blízkeho človeka, ktorého si chce vziať so sebou. Bradu mu podviazali šatkou, ruky zopli a dali na ne ruženec. Do truhly sa dávali i sväté obrázky, modlitebná knižka, prípadne škapuliar. Ak umrela dievka, obliekli ju ako nevestu, ak mládenec, ako ženícha. Z hlasu zvona „umieračika“ sa oznamovalo úmrtie v dedine. Ak zomrel chlap, „pottŕhali“ (krátko zvonili) tri razy, keď žena, dva razy. Zvonilo sa o 8., 11. a 15. hodine až do dňa pohrebu. Večer prichádzala do domu nebožtíka rodina, príbuzní, známi a susedia aby sa modlili za jeho dušu. Mŕtvy býval vystretý v prednej izbe, ak ju nemali, tak v bežnej izbe. Pri truhle horeli sviečky, hromničky. Pohreb sa konal obyčajne na tretí deň, no v lete i skôr. Pochovával kňaz s organistom. Truhlu vyniesli pred dom na dvor. Pri vynášaní dbali, aby nohy smerovali von, „aby sa nevracal“. Každý, kto mŕtveho poznal, považoval si za povinnosť rozlúčiť sa s ním na poslednej ceste. Pohrebný sprievod so zástavami a krížom odišiel z domu nebohého až pred kostol. „Tu mu vyspívali“, na márach odniesli do cintorína a po obradoch ho uložili do hrobu. Do hrobu hádzali i hrudku zeme, „aby mu bola zem ľahká“. Pôvodne sa na hrob nedávali vence – až v medzivojnovom období, a to len najbližšia rodina. Po pohrebe sa konala hostina „kar“, na ktorú sa pozývala rodina i blízky priatelia. Príbuzní sa v dome zosnulého schádzali ešte 9 večerov, aby sa modlili za jeho dušu. Smútok za odchodom blízkej osoby vyjadrovali najbližší príbuzní nosením smútočného odevu. Jeho farba bola čierna. Smútok nosili zvyčajne ženy. Za najbližšieho príbuzného – matku, otca, manžela, deti – to bol jeden rok. Pohreby sa doma konali až do roku 1981, kedy vybudovali dom smútku, kde sa konajú pohrebné obrady aj v súčasnosti. Po smrti sa rakva so zosnulým odváža do domu smútku, kde je až do vykonania pohrebu. V súčasnosti všetky náležitosti súvisiace s pohrebom zabezpečuje pohrebná služba.
V období budovania socializmu, kde vedúcu úlohu v spoločnosti prevzala komunistická strana, sa pod jej vplyvom menil aj svetonázor ľudí. Preto mnohí jej verní súdruhovia a súdružky si neželali kresťanské obrady. V 70. rokoch a neskôr sa začali vykonávať aj tzv. občianske alebo civilné pohreby, boli však ojedinelé. Tieto civilné pohreby organizoval ZPOZ, ktorý sa snažil pripraviť dôstojnú rozlúčku. Pochovával predseda alebo tajomník miestneho úradu. Počet cirkevných obradov čiastočne klesal. Obrat nastal až po roku 1989, kedy sa bolo možné rozhodnúť, akú formu rozlúčky si rodina vyberie. Dnes sú pohreby pomerne nákladnou rodinnou záležitosťou. Rodina, príbuzní a zúčastnení na pohrebe prinášajú množstvo vencov a živých kvetov. Po pohrebe rodina pripravuje pohrebnú hostinu „kar“ už nie doma, ale v pohostinstvách. Pozýva rodinu a známych, ktorí mali dobrý vzťah so zosnulým. Pohrebné obrady a zvyky si zachovali pomerne dlho svoju ustálenú formu. Jedná sa hlavne o cirkevné obrady spojené so smrťou človeka. Ich základ tvorila viera v posmrtný život.
